Vyberte stranu

Keď som bol dieťa, pripadlo mi, že 2. sv. vojna a všetko staršie, bolo čiernobiele. Úsmevné, ale aj dnes mi pripadá, že odtiene šedej dokážu zakonzervovať ľudskú históriu oveľa lepšie ako ostatné farby. Ale možno je to len náhodná podobnosť čiernobieleho filmu s mechanizmom, ako funguje naša pamäť. Tá, aj keď vie evokovať farby, je sama o sebe bezfarebná. Na jej úrovni sú farba, pocit či význam rovnakej substancie. Podobne ako je tomu v digitálnom svete. Tam je všetko z jednotiek a núl, hoci, keď opustíme ten binárny digitálny svet a pozrieme sa na neho zvonku, vidíme rodinné fotografie, videá, počúvame hudbu. Tomuto filmu sa čiernobiela hodí ako luxus zmyselnej žene.

Podobne mi tiež chlad zimného obdobia a vlakové stanice často pripomenú predstavy o 2. sv. vojne. Možno som to mal už z rozprávania mojej starej mamy, ktorá mi na moje naliehania znovu a znovu rozprávala, ako starý otec ako partizán bojoval v Červenej armáde a ako ona sama prežívala vojnu v malej dedinke na strednom Slovensku. Bolo v tom čosi svetácke aj strašné zároveň. Fascinovalo ma to a tá fascinácia zo strašného je strašná. Schindlerov zoznam má oboje, a pre mňa aj niečo naviac.

Tento film je nabitý výnimočnými scénami, ktoré naozaj brilantne vyjadrujú ukrutnosť Holokaustu. Napríklad, keď Helen Hirsch Schindlerovi opisuje ako Amon Goeth bezdôvodne zastrelí okoloidúcu ženu (01:41): „.. just a woman on her way somewhere. She was no fatter or thinner or slower or faster than anyone else. And I couldn’t guess what had she done.“ alebo keď Diana Reiter (00:53) konfrontuje nemeckého dôstojníka, aby prestavali rozostavanú budovu, pretože má zle položené základy a Amon Goeth ju dá zastreliť.

Rovnako celá dvadsaťminútová pasáž zobrazujúca likvidáciu Krakovského geta z 13. marca 1943 alebo omylný príchod „Schindlerových“ Židov do Auschwitzu II. To sú dovtedy nevídané obrazy. Celý film je unikátne dielo nielen príbehom, obrazom ale aj hudbou. Tá má u mňa svoje obzvlášť významné miesto.

Je len pár soundtrackov, ktoré si cením rovnako. Nie je to len hudba. Sú mi čímsi viac (okrem hudby zo Schindlerovho zoznamu to boli neskôr aj soundtracky z filmov Pulp Fiction, Amélia, Frida, Inception či Interstellar). Záverečnú titulkovú skladbu som odvtedy počul tisíckykrát. Kvôli tomu, čo pre mňa znamenala a čo mi kedysi pomáhala chápať, som sa ju chcel naučiť hrať na klavíri, aj keď som hudobný antitalent (to som zistil po niekoľkých mesiacoch súkromných hodín klavíra).

schindler_reprise
  • Facebook
  • Twitter
  • LinkedIn

Prečítal som knihu od Thomasa Keneallyho, podľa ktorej je film natočený, aj keď som bol v tom čase skalopevne presvedčený žiadne knihy nečítať. Film ma priviedol k hlbšiemu poznaniu Holokaustu, návšteve niekoľkých koncentračných táborov, aj k dočasnej platonickej láske k Poľsku. Záhadné ale fascinujúce veci sa mi viažu k tomuto filmu alebo výstižnejšie povedané k príbehu, v ktorom svoju neodmysliteľnú rolu hrá aj tento film.

Do 2. sv. vojny ľudstvo prežilo všelijaké vojny a genocídy. Holokaust nebol prvý ani posledný. Prišiel ale v takom rozsahu, takou plazivou formou, že ani to posledné, na čo sa mohli otázniky v ľudských hlavách uprieť (historické utrpenie), nepomohlo. Nič takéto sa v histórii dovtedy neudialo. Kontrolka sa nerozsvietila. Ľudia poslušne vkráčali do plynových komôr. Neuvedomili si triviálnosť a precíznosť nacistickej zúrivosti. Odkiaľ sa zobrala? Ako je možné, že sa zrazu sused od vedľa chová ako stroj na zabíjanie? Otázky, na ktoré neboli odpovede. Dnes už na ne odpovedať vieme, aspoň si to teda myslíme. Je to pre nás história. Poznáme ju a poznáme aj vtedy neznámu a krutú psychológiu ľudí. Oni ju nepoznali. Boli svojím spôsobom zaskočení, nemali nastavené mysle na to, čo sa im stalo. Sme my? Rozpoznali by sme, že niečo podobné hrozí nám? To je otázka, pre ktorú bude Schindlerov zoznam stále aktuálny.

(.., 0361, 0362, 0363, ..)

Share This