Arthur C. Clarke: Ráma tajomstva zbavený

Arthur C. Clarke: Ráma tajomstva zbavený

Prechodil som si celého Rámu, bol som súčasťou Nicolinej rodiny aj toho, čo sa dialo okolo nej. Spočiatku, ešte pred Nicolou, ma tento príbeh nadchol, aby ma potom to rodinné a sociálne doslova znudilo. Prechodil som si to a stálo to zato. Na konci som čakal čosi explodujúce, čosi čo ospravedlní to dlhé čakanie a stalo sa. Nestalo sa síce, čo som si želal, ale bolo to rovnako pôsobivé a až ohromujúco zrozumiteľné. Mal som tušenie, že koniec bude podobný „nadvedomiu“ vo Vesmírnej Odysey. Tu to bol ale Boh.

Clarkov Boh je jedinou entitou nad celým vesmírom, entitou ktorá určuje, čo mi určiť nevieme, vie čo mi nevieme a ani nemôžeme vedieť a tak mu nemôžeme hovoriť inak ako Boh. Je stvoriteľom vesmíru, je akýmsi konfigurátorom počiatočných podmienok. Od okamihu vzniku však už do ničoho nezasahuje. Následne len skrz Rámov a Uzly zhromažďuje informácie o tom, ako sa mu jeho dielo podarilo a ako sa vyvíja. Clarkov Boh nevidí vždy a všetko. Je síce nadčasový a fakticky mimo vesmíru, ale je vlastne nezasahujúcim pozorovateľom. To čo sa deje vo vesmíre, ktorý vytvoril, vie len skrz Uzly, ktoré sú síce inteligentné a efektívne, ale práve toto vytvára nekánonický pohľad na Boha. Klasický Boh vie o každom pohybe každej elementárnej častice v celom vesmíre. Dokonca aj tam, kam nám Schrödingerov princíp neurčitosti nedovolí nahliadnuť. Clarkov Boh takýto nie je. Vie len to, na čo sa opýta. A pýta sa v prvom rade na dokonalý život. Clarkov Boh je experimentátor par excellence a ľudia v jeho vesmíre sú jednou z jeho možností. Človekom sa zaoberá len do tej miery, aby zistil, či je s ním spokojný. A takto sa zaoberá aj ďalšími miliónmi formami života, ktoré sa v novom vesmíre vytvoria. Keď sa mu to nepáči, uzavrie tento vesmír, zamieša počiatočné podmienky znovu a stvorí nový a tým jeho pátranie po večnosti či dokonalosti pokračuje.

Na tejto predstave Boha je najpríťažlivejšia jeho prirodzenosť ako sa k jeho popisu človek dostane. Podobne ako vo filme Deja Vu sa z každodenných starostí a novej technológie zrazu stalo cestovanie v čase, tak aj tu. Z cestovania medzi hviezdami, čo je dnes pre nás síce ďaleká budúcnosť a fantastická predstava, z hmatateľného Rámu a stretnutí s neskutočnými mimozemskými civilizáciami sa zrazu stalo čosi viac. Najprv je človek mysľou kdesi pri Slnečnej sústave, potom ju opustí a jeho obzory sa rozšíria na blízke okolie Slnka, kam ešte vieme voľným okom rozlíšiť hviezdu od hviezdy. Ráma je tu akoby prorokom nového Boha. Potom sa úvahy rozšíria na celú galaxiu. Už toto je neuveriteľné. Ale napokon Clarke zavŕši túto metamorfózu Bohom, ktorý zahŕňa celý vesmír aj všetky vesmíry pred týmto a všetky ktoré po ňom znovu vytvorí.

Táto posledná časť mi v niečom pripadala akási horúčkovitá. Okrem nepokojov v ľudskom habitate a medziľudských vzťahov, sa neustále niečo dialo aj medzi Oktopavúkmi a Usadlinami a aj v samotnom Rámovi. Rovnako pokračovali aj absurdnosti, s ktorými som zápasil v predchádzajúcej časti. Uvažoval som, čo by sa stalo, keby boli ľuďom odobraté emócie, pretože Oktopavúci boli čosi ako prototypom takéhoto experimentu. Pravdepodobne by sme sa podobali práve im alebo mravcom. Bolo by pre nás jednoduchšie obetovať sa pre blaho spoločenstva a spoločenstvo by sa zrejme stalo najvyššou métou. V ľudskom merítku by to asi skončilo fatálnymi vojnami a diktatúrami, ako naznačil aj Clarke.

Zaujímavým zistením bolo pre mňa, ako Clarke pracoval so sexualitou. Výchova detí, reprodukcia či už ľudí alebo ostatných foriem života, narkománia a uvoľnené mravy, všade tu hrá veľmi dôležitú rolu práve sexualita. Asi najviac je to vidieť v spoločenstve Oktopavúkov, ktorí akoby boli istým zrkadlom ľudí a Clarke nám nimi naznačil, že sexualita je príčinou zla, vojen a agresie vo všeobecnosti. Naopak, sociálne spoločenstvo bez sexuality, alebo s riadenou sexualitou sa dokáže vypestovať do veľmi kompaktného spoločenstva, kde majú najvyššie hodnoty pokrok spoločnosti ako celku, kde jednotlivec ide do úzadia. Miestami som mal dojem, že čítam sociálno-vedeckú štúdiu na tému sexualita.

Koniec knihy bol pre mňa veľmi emotívny aj kvôli Nicole. Dorazili do Uzla, aj keď iného než pri Síriuse. Stretla sa dokonca so Simone a Michaelom, ktorých presunuli zo Síria sem. Spoznala čo túžila spoznať a spravila svoje posledné ľudské rozhodnutie.

Táto časť bola rovnako dobrá ako tá prvá.

(…, 0924, 0925, 0926, …)

Arthur C. Clarke