Svetlana Alexijevič: Koniec červeného človeka

Svetlana Alexijevič: Koniec červeného človeka

Hlavný názov knihy je Časy zo second handu, ale mne sa k nej viac hodí jej podnadpis – Koniec červeného človeka. Koniec, ktorý zrejme stále trvá a ešte nejakých pár rokov trvať bude, kým budú ľudia, ktorí budú veriť, že: „Železnou rukou zaženieme ľudstvo k šťastiu!“. Kým budú ľudia, ktorí si mysleli a myslia, že do nového sveta zapadnú poľahky, že revolúcia im otvorí dvere a hotovo. Len cez ne vstúpia do nového sveta a zrazu budú mať plné výklady, akoby im to doteraz niekto len upieral a držal pod zámkom. Kým si bude sovietska inteligencia myslieť, že sa v okamihu ocitne na svetovej úrovni. Aké naivné! Všetko toto vyžaduje ohromné a dlhoročné úsilie, prácu slobodných ľudí a slobodných myslí, ktorými sovieti neboli a tou ani mysľou nedisponovali.

Kniha sa mi čítala veľmi dobre. Jednak to bolo tým slovenským predkladom, čo bolo pre mňa osviežením, keďže len zriedka sa mi dostávajú do rúk knihy v slovenčine. Ale bolo to najmä preto, že je kniha písaná ako reportážna zbierka biografických a autobiografických príbehov a výpovedí, ktoré mne osobne tento Koniec červeného človeka približujú lepšie ako hociktorý faktografický dejepis či odborné historické knihy. Citujem z knihy str. 528: „.. pravda sa nezmestí do jedného srdca, do jedného rozumu. Je rozdrobená, je jej veľa a je roztrúsená po celom svete.“ V tejto knihe táto zložitá pravda je.

Vždy, keď som ju chytil do rúk a prečítal ďalšiu výpoveď, uvedomil som si, ako sa dnes máme dobre. Neuvedomujeme si poriadne, koľko veľa máme, keď tu nie je vojna. Sťažujeme si síce na vládu, na korupciu, nespravodlivosť. Je čo zlepšovať. Hoci neviem či vieme ako. Ale nežijeme s Gulagmi a Koncentračnými tábormi za lotom, v režime, kedy sa diali tak absurdné veci, ktoré sa nám zdajú totálne nepochopiteľné a pritom sa diali len pred pár rokmi. Naozaj neviem, či to vieme. Pri každých voľbách len nechápavo krútim hlavou, ako sa zase ďalší a ďalší pseudopolitik snaží zaujať výrokom, že konečne on prinesie zmenu. Nič konkrétne len zmenu. Každý možno máme nejakú predstavu o tom, čo by sme vylepšili alebo zmenili, ja tiež, ale ako národ alebo ako veľké zhromaždenie na Námestí SNP máme len odhodlanie k neurčitej zmene.

Zdá sa mi ale, že nech je režim akýkoľvek, svoju tienistú stránku majú všetky rovnako krvavú. Vojny vyzerajú tak isto. Priatelia sa nenávidia rovnako. Rodiny sa vyvražďujú rovnako, len s tým rozdielom, že dnes si to v naších podmienkach nevieme alebo nechceme predstaviť. Kdesi v mozgu to ale stále máme.

Ale aj zlo má poetickú dušu, preto je také vplíživé a zákerné. Píše básne. Z básnika je zrazu vrah. Otec zapredáva svoju dcéru. Ľudia sa upaľujú, aj keď nie sú šialení. Sused udáva suseda, adopuje si jeho deti a ten mu je za to do smrti vďačný. Častokrát, keď som túto knihu čítal, som sa musel zastaviť a uvažovať nad tým, čo sa tam píše. Veď to nedáva zmysel! Odrobiť desať rokov na nútených prácach v Gulagu za polárnym kruhom, potom sa vrátiť a oslavovať veľkosť ZSSR a Stalina. Ako je to vôbec možné? Čo je to za sila? Nie je to to, po čom túžia niektorí politici? Slepá veria v nich, v ich schopnosti. Politici, ktorí aj keď trúsia o demokracii slová všade kam chodia, v podstate ju zosmiešňujú. Ako sa na jednom mieste v knihe hovorí: „Na demokraciu potrebuješ slobodných ľudí. Len slobodní ľudia dokážu tvoriť ju. Ale dnes takých tu niet. Nie sme slobodní.“ Naozaj nie sme slobodní? Veď môžeme cestovať prakticky kam chceme. Mali by sme mať právo hovoriť, čo chceme. Ale je to tak? Je sloboda o cestovaní? Pre cestovateľa určite áno. Ale je to tak aj pre tých, ktorí cestovať nepotrebujú? Môžeme si naozaj povedať, čo chceme? A čo to vôbec znamená? Povedať a niesť následky, povedať a neniesť ich alebo povedať a byť vypočutý? Kto už dnes naozaj počúva? Okrem mamonu sme posadnutí výkonom. Strácame pre človeka cit. Sused nám je vzdialenejší ako Like na Facebooku. Myslím, že nie je si vôbec ťažké predstaviť, že sused potom susedá udá. Prečo aj nie?

Politika nám trochu vnucuje predstavu, že existujú len dva svety. Svet, kde sú si síce všetci rovnocenní, vznešení ale chudobní ako kostolné myši a svet, ktorý je rozdelený na miliardárov a ľudí, pre ktorých je najväčšou hodnotou a túžbou niečo vlastniť. Ľudia, ktorí prežili komunizmus v Sovietskom zväze a dnes žijú alebo žili v kapitalistickom Rusku, žijú kdesi na pomedzi tejto čiary. Homo Sovieticus či Sovieticus Idioticus. Obaja sú zmätení. Tí čo mali ideály, ich stratili, tí čo ich nemali sa snažili zarobiť, kde sa dalo. Rusi cítia, že sú veľkým národom. Jedni hania cára, druhí velebia Stalina a zvyšok ho majú za vraha. Cítia, že sú veľkým národom, lebo boli pri veľkých svetových udalostiach, ale moje sympatie nemajú. Nepatria do moderného sveta, musia sa zmeniť. A nielen oni. Všetci, ktorí veria, že vojna a revolúcia je jediným riešením zmien spoločenských situácií.

Táto kniha je ale vzácna aj tým, že toho postupne meniaceho sa človeka v postupne sa meniacom svete, tak postupne, že to nie je zo dna na deň viditeľné a preto na všetko prikyvujeme, prebúdza pozornosť, aby sme tú pozvolnosť prekukli a zbadali, čo sa vlastne deje.

Rusko. Všade, kde narazím na Rusko, vidím národ, ktorý túži byť ohromným národom, plným sily a hrdosti. Ale nie je. Rusko bol a je národom otrokov a otrokárov. Ako si inak vysvetliť tú nenávisť bývalých štátov ZSSR voči Rusku? To sa inak vysvetliť nedá, len tak, že sa otrok vzbúril proti otrokárovi. Otrokárovi, ktorý celý svoj národ uvrhol do tzv. „kuchynskej kultúry“, kultúry vodky a svojich ľudí nahnal do premrznutých zemlianok. Donútil ľudí robiť strašné veci, aj jesť vlastné deti. Hrdinovia. Všetci na mol spitý vodkou.

Jeden príbeh mi utkvel v pamäti viac ako ostatné. Bol to príbeh, v ktorom matka učila svojho syna od malička o hrdinoch národa, ako sa všetci obetúvajú pre národ. Aké je to skvostné. A myslela si, že je to tak správne, také sovietske. Strašné, kam ho to doviedlo. A jej osud akoby odzrkadľoval, akých hrdinov vlastne Rusko túžilo mať.

Čo vlastne chceme? Možno len chceme prežiť celý život v bezstarostnom detstve. Mať o seba postarané. Mať pri sebe silného rodiča. Rodiča, ktorý všetko vie, vie určovať jasné pravidlá, čo môžeme a čo už nie a zároveň také, aby sme boli slobodnými v zábave aj poznaní. Utópia? Taká sovietska.

(.., 951, 952, 953, ..)