Peter May: Skala

Peter May: Skala

Príbeh hneď od svojho začiatku prepája aktuálne služobné povinnosti detektíva Macleoda, ktorými sú najmä vyšetrovanie vraždy v Edinburghu a spolupráca na podobnej vražde na jeho rodnom ostrove Lewis, s jeho spomienkami na detstvo a dospievanie a to až tak vytrvalo, že príbeh trochu stráca čaro z hľadania odpovedí, ktoré každá detektívka ponúka. Fin Macleod má príliš veľa spoločného s ostrovom Lewis, jeho súčasnými obyvateľmi aj jeho blízkou históriou na to, aby boli odpovede ukryté niekde inde. A to je trochu na škodu. Peter May tu jednoducho nedal čitateľovi šancu, aby skúsil hľadať vraha a jeho motív čo i len o centimeter ďalej za intímnou zónu Macleoda.

Zdá sa mi, že May tu postavil do seba uzavretý ale nutne konzistetný príbeh, kde ak to preženiem, všetko so všetkým a každý s každým nejako súvisí a tieto spojenia priamo prispievajú k pochopeniu kto je vrahom a aký mal motív. Uzavretý ako ostrov, z ktorého niet úniku. Postavy sa v knihe nevyskytujú len tak, ale majú svoje miesto, svoju rolu a od prvej vety do poslednej je každá cestou k riešeniu hádanky. Takýto scenár mi pripadá strašne syntetický, vytvorený za účelom a akoby sa len javil, že rozpráva príbeh. V skutočnosti ho nerozpráva. V skutočnosti sa kniha k nemu dostáva, postupne až do konca ho odkrýva, lebo je napísaný hneď od začiatku. Z tohto pohľadu to nie je príbeh, ale konštrukt, na konci ktorého je zrozumiteľné vysvetlenie. Čosi ako keď vedec stavia svoju teóriu. Nedáva do nej nič, čo by nemalo pomôcť vysvetliť záhadu a ak sa mu podarí teóriu vytvoriť, je konzistentná a bez zbytočností. Mne ale práve tie tu dosť chýbali, lebo práve oni vytvárajú ilúziu, že je to rozprávanie o skutočných udalostiach, tak ako sa stali.

To, že je to skôr konštrukt a nie rozprávanie mi ukazuje aj to, že som tu našiel dosť šablón, ktoré asi autori radi používajú a zjavne im uľahčujú prácu pri písaní. Šablóny skonštruované z bolestí detí alebo krívd, ktoré prežívajú v detstve podobne ako to robia aj Leplerovci, hlavná postava detektíva je už notoricky strápená aby navodila ten správny detektívny romantizmus, príchod polície vždy po funuse ako v amerických akčných filmoch a samozrejme nesmie chýbať úplné priznanie vraha a pod. Má to ďaleko od originality. Možno May používa rovnaký Software na písanie kníh ako ostatní a len do neho vkladá svoje predstavy. Pochopil by som to, aj keď nie som toho fanúšikom. Písanie kníh je tiež priemysel a prečo si to nezjednodušiť, ak si výsledok nájde svojho spotrebiteľa.

Kniha ako celok, odhliadnuc od toho čo som spomenul vyššie, bola nenáročným a príjemne stráveným časom a ani mi len nenapadlo nedopočúvať ju. Neverím však, že v človeku niečo zanechá, ale zjavne také ambície ani nemá. Po tom detektívky nebažia. Počúval som ju dlho, cez dva mesiace, kedy-tedy, ako sa mi dalo, a vždy som sa tešil, čo sa bude diať, hoci som tušil, ako to celé dopadne. V takto skonštruovaných knihách je zrejmé, že práve tam kde sa autor najviac rozpisuje, sa ukrýva najviac odpovedí. Každopádne retrospektíva je pre mňa vždy lákavá a rád ju počúvam alebo čítam. Je to taká moja istota. Proste rád sa vraciam do minulosti a takéto príbehy mi v tom pomáhajú.

Skalu určite odporúčam ako ľahké hoci smutné čítanie bez vysokých očakávaní na zapojenie intelektu či emócií.

(.., 950, 951, 952, ..)