Tento film ma nebavil ale poučil ma o tom, ako málo bolo natočených vojnových filmov so ženami v hlavnej role. Preto ani nie je veľmi s čím porovnávať (keďže ma nebavil, tak mi ostalo už len porovnávať). A to nedopalo dobre. Film sa zjavne aj doslovne snaží vyobraziť Ludmilu Pavličenkovú v prvom rade ako ženu, až potom ako elitnú vojačku, hoci s Yuliyuo Peresild, ktorá ju hrala to nebolo vôbec ťažké. Mal som divný dojem, že sa snažia rehabilitovať jej ženstvo a predsudky z toho, že zabila 309 nacistických vojakov. Jej rehabilitácia mi pripadala úplne zbytočná. Možno preto, že som voči Pavličenkovej ako vojačke ani žiadne predsudky nemal. Ani mi len nenapadlo vnímať ju najprv ako vojaka a až potom ako ženu, takže celá tá snaha filmu mi pripadala strašne zbytočná a film o čosi okradla.
To čosi, čo som tam hľadal a nenašiel, bola akási sonda do jej vnútra. Aj keď sa film volá Bitka o Sevastopol, teda najväčšie mesto na strategickom Kryme, je to vlastne biografický film o Pavličenkovej. Aj preto som moje nároky vnímal ako úplne legitímne. Žiadala sa mi tam sonda, ktorá by dala filmu viac psychologickej hĺbky. Film zobrazoval, že zažila ťažké boje, bola niekoľkokrát ranená, vydesená, deprimovaná a urážlivá, skoro večne naštvaná a tak zvláštne odťaživá. To všetko tam bolo, len akosi bez výkladu a bez hĺbky.
Čakal som tiež viac vojnovej akcie, viac zložitých situácií, ktoré si tu odbili ako prilepovacie štítky z monitora. Naopak, bola to hromada romantiky a lásky, čo mi v kontexte vojny pripadalo, že ten príbeh vyslovene znásilňujú a násilne požeňšťujú, až sa z neho všetko čaro stratilo. Romantický omyl. Myslím, že jej ženstvo sa mohlo najlepšie prejaviť v krutej a pravdivej vojne, ale takto v romantických scénach sa jej to údajne spochybnené ženstvo stratilo v tisícoch podobných vojnových príbehov o láske.
Čakal som, že ju vykreslia ako čímsi výnimočnú, ale nestalo sa. Možno ani nebola a to číslo dosiahla proste tak ako prišlo. Jej postava bola skrátka strašne plytká. Napokon to vo filme zabili jej príhovorom v závere. Vraj, aby sa neskrývali za jej chrbtom! Tým celú vojnu pokrčila a zahodila do koša. Nedokážem veriť, že to skutočná Ludmila Pavličenková povedala, ale týmto som tento film hodil do koša zase ja.
Hľadal som preto aj prepis tohto jej prejavu, ale nič také som tam nenašiel. Aspoňže tak. Dopozerať sa mi ho podarilo až na tretíkrát.