Philip K. Dick: Snívajú androidi o elektrických ovečkách?

Philip K. Dick: Snívajú androidi o elektrických ovečkách?

Bolo to turbulentné obdobie, v ktorom Philip K. Dick napísal túto knihu. Studená vojna stále hrozila nukleárnym celosvetovým konfliktom (po Nagasaki a Hirošime asi vtedy nikto nepochyboval, že by bol asi posledným). Ruka v ruke so Studenou vojnou sa USA so ZSSR pretekali o „dobitie“ vesmíru. Vnútornému pokoju Ameriky určite nepomáhala vojna vo Vietname, hoci práve v tomto období vzniklo fenomenálne mierové hnutie Hippies. Skrátka, 60-te roky boli v Amerike unikátne, jedinečné a nikdy sa neopakujúce. Okrem neho, ale v Dickovi rezonuje ešte 2. sv. vojna. To všetko sa podpisuje pod atmosféru tejto knihy, ktorá je skôr známa podľa jej filmovej adaptácie ako Blade Runner. Označenie, ktoré ale táto kniha nepozná.

Za necelé tri roky sa bude písať rok 2021. Rok, ktorý bol pre Philipa K. Dicka viac ako 50 rokov vzdialenou budúcnosťou. Opísal ju svojsky, ale skoro dokonale. Jeho San Francisco v roku 2021 vyzerá ešte aj dnes fantasticky, futuristicky a dnes už vieme, že aj kultovo. Ešte aj dnes je inšpiráciou aj varovaním zároveň.

Dick nechal svet druhej polovice 20. storočia vybuchnúť do „Konečnej svetovej vojny“, zmiešal všetky izmy, ktoré nám bežne napadajú, vyhnal z bežného duchovného života všetky známe náboženstvá a vytvoril svoj vlastný Mercerizmus. Ten je jedinou duchovnou protiváhou voči ultimátnemu chaosu človeka v apokalyptickom svete, v ktorom už nie je schopný sebaidentifikácie. Jeho základy ale napokon aj tak nechá rozdupať ľudským pokrytectvom. Vytvoril novú spoločnosť, merítka nových všeobecne platných spoločenských statusov (vlastnenie zvieraťa, keď už nie živého tak aspoň jeho elektronického falzifikátu je spoločenským statusom ako dnes „vlastniť“ hypotéku), vytvoril nové každodenné záujmy aj starosti ľudí (stimulácie cerebriálneho kortexu), skrátka novú spoločnosť, v ktorej väčšina bežných pojmov ako márnivosť, strach, zúfalstvo či sny o ovečkách (živých alebo elektronických), získavajú nový zmysel. Všetko toto Dick majstrovsky rozbalil v kontexte posledných nádychov života na Zemy; a podobne ako keď sa poslednýkrát nadychuje živý tvor, aj pomery tejto spoločnosti v post-nukleárnom ale apokalyptickom San Franciscu sú tak svojím spôsobom silným nekontrolovaným kŕčom. Kŕčom, v ktorom je ale zachytený celý jeho doterajší život.

Väčšina ľudí žijúcich v roku 2021 žije so svojimi androidmi už mimo Zeme na niektorej z kolonizovaných planét Slnečnej sústavy. Billboardy na uliciach San Francisca nabádajú na to isté: „Emigrujte alebo degenerujte!“. Tí čo nemohli (sterilizovaní Špeciály a ľudia z geneticky nečistej rasy) majú emigráciu zakázanú, aby tu dožili. Ostatní tu ostávajú z rôznych iných dôvodov. Kvôli financiám, sentimentálnym väzbám, rodine alebo práci, tak ako aj Rick Deckard. Život existuje už len v gigantických mestách. Všade inde prachový spád postupne vyhubil všetko živé, milióny živočíšnych druhov.

Nedokážem si predstaviť, že by Dick naozaj opisoval možnú realitu, pripadá mi to skôr ako manifest spochybnenia sebaistých myslí. V jeho vzťahu k človeku je čosi rozporuplné až schizofreidné, ale zároveň zarážajúco pravdivé. Je to jeho pozitívna viera v človeka a v rozvoj jeho schopností, ktoré akoby nemali ani hraníc; či už v oblasti biotechnologií či neurotechnologií alebo v kozmonautike a vo všeobecnosti v technológiách, v kontraste s negatívnou ne-vierou v politiku, v náboženstvá či v cirkvi, v inštitúcie a vo všeobecnosti ne-vierou v mocenské štruktúry. V tomto kontraste sa prirodzene otvára priestor pochybnostiam a filozofickým slučkám, ktorými je kniha presiaknutá. Každopádne je dôkazom, že Dick je bezpochyby majstrom spochybňovania a filozofom kritického myslenia.

Je úžasné čo všetko nám pri čítaní tejto knihy pripadá absolútne zrejmé a jednoduché na pochopenie, hoci sa to týka ďalekej budúcnosti; a vzápätí nám to Dick pred našimi zrakmi a pod rukami spochybní a skoro polopatisticky povedal, že nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá. Akoby človek čítal dve knihy zároveň. Jednu, v ktorej je virtuózne vyobrazený svet budúcnosti, a druhú ako hlboké filozofické dielo o identite a bytí.

V knihe nám naznačil, že život s androidmi nebude svetom, ktorý vznikne jednoduchým lineránym súčtom dnešného sveta a novej technológie. Technológia sama svet mení a zmení. Ľudia si nielen androidov prispôsobia, ale ony samy sa prispôsobia androidom. Človek možno v mnohých činnostiach jednoducho zlenivie. Zmenia sa nám hodnoty, sociálne statusy a začneme o súčasnom svete hovoriť ako o historickom období. A samozrejme, v tomto novom svete si budeme klásť aj nové otázky. Otázne, či na ne už nebude neskoro.

Aký je rozdiel medzi človekom a androidom? Človekom s degenerovanými génmi a človekom geneticky čistej rasy (odkaz na Norimberské zákony?). Zvieraťom a androidom? Živým a elektronickým zvieraťom? Aký je rozdiel v radosti dieťaťa z hry s elektronickou hračkou a živým zvieraťom? Ktoré sú viac autentické? Ktoré sú viac ľudské? Kde sa tieto rozdiely strácajú a kde naopak objavujú? Aký je rozdiel v tom, keď mravca pomenujeme pohyblivou chinínovou schránkou a nie živočíchom? Kladie otázky (ústami ľudí ale aj ústami androidov), ktoré nás nabádajú zamýšľať sa nad tým, či sa v niektorých veciach nemýlime, či si ich nezjednodušujeme alebo nedožadujeme práva bez zákona. Zákona nad životom a neživotom. Naznačuje, že možno niektoré pojmy, definície, paradigmá, s ktorými dnes bežne žijeme, je nutné prehodnotiť, ak chceme byť na budúcnosť pripravení a nespoliehať sa na našu vrodenú schopnosť adaptovať sa. Iste. Je to možno najdôležitejšia vlastnosť, ktorú máme a ktorá nám umožnila dostať sa až sem. Ale keďže adaptivita nemá pozitívnu alebo negatívnu kvalitu, môže nám byť raz hrozbou a raz naopak záchranou.

Kniha je skvelá aj v tom, že množstvo vecí len naznačuje a nevysvetľuje. Napríklad hovorí o biologických androidoch a elektronike, ktorá je súčasťou ich biológie, ale nič viac. Je preto na nás či si predstavíme v podstate ľudské telo poprepletané káblami a čipmi riadiacimi jeho biológiu, mikroprocesorové stimulácie pseduo-ľudského mozgu, alebo si predstavíme ľudský organizmus nadizajnový človekom do posledného neurónu. Rovnako aj z Mercerizmu je len ochutnávka. Prečo Wilbur Mercer je tak podivná postava s tak podivným antickým osudom? Kto sú ľudia, ktorí ho majú na „svedomí“? Ale vrátim sa ešte späť k roku 2021.

Myslím, že Dick si bol vedomý, že zasadil svoj príbeh do príliš blízkej budúcnosti, do ktorej sa to všetko, čo vymyslel, nedá jednoducho stihnúť. Prečo to spravil? To mi bolo záhadou, ale ako som dopisoval tento článok, myslím, že to bolo súčasťou zámeru. Môžeme sa pokúšať predstavovať si človeka v budúcnosti, ale stále to bude umením. Vychádzame z toho, čo vieme. To nám dáva konzervatívne a konformné hranice, ktoré ale vďaka vizionárstvu a nebojácnosti umelcov podobných Dickovi, ich spolu s nimi občas prekročíme. Len na chvíľu, kým nám samotný autor nepovie, že on to nemyslel s tou blízkou budúcnosťou tak vážne, ale my by sme mali aspoň začať.

Philip K. Dick má pre mňa veľmi príjemný štýl písania. Je taký diskrétny, polopatistický, ktorý mi pripadá ako šuškanie niekoho veľmi blízkeho do ucha, akoby mi hovoril nejaké tajomstvo. Je to asi tým, ako necháva dialógy nepatrne prelíňať sa s rozprávaním a ako minimalizoval rolu rozprávača. To som zatiaľ u nikoho nevidel. Myslím, že som nikdy neprečítal vedome dvakrát tú istú knihu, ale už teraz dávam tejto knihe nemalú šancu, že si ju ešte raz prečítam a veľmi rád.

Našiel som ju vďaka filmu Blade Runner 2049, ku ktorému som sa zase dostal cez film Ex Machina. To je skrátka môj štýl. Neplánujem, rád sa nechávam strhnúť voľnými asociáciami. Len sa možno potom spätne snažím tie asociácie pochopiť.

Kto napokon sníva o elektronických alebo živých ovečkách? Ľudia alebo androidi? Nečudoval by som, keby sa meno Rick Deckard našlo v Tyrrel Corporation ako meno nového prototypu organického androida.

(.., 1005, 1006, 1007, ..)