Vyberte stranu

Annihilation je zaujímavý film. Uviedol ma do tak pomaly prebiehajúcej premeny, že aj emócie z prekvapení prichádzali akoby som čítal knihu. Nebolo to ale vôbec na škodu. Ku koncu som mal dojem, že ma toto pomalé nasávanie atmosféry filmu prenieslo z pôvodnej vedecko-fantastickej do filozoficko-fantastickej roviny, čo bola veľmi príjemná premena. A z nej aj vznikol tento článok. Týchto pár riadkov teda nie je ani tak o filme ako skôr o myšlienkach, ktoré mi priniesol.

Vo filme je veľa naozaj pekných aj originálnych obrazov. Trochu mi to pripomenulo niektoré knihy od Michaela Crichtona alebo Arthura C. Clarka, ktorí opisujú mimozemský život, aký si bežný človek jednoducho nevymyslí a posúvajú jeho predstavivosť za jeho hranice. Mimozemšťania nie sú len ľudia so zamaskovanými tvárami ako vo väčšine dielov Star Treku a nie sú ani podobne veľkí ako my, ako napríklad v sérii Star Wars či naopak gigantickí ako v Cloverfielde, ale môžu byť takí malí, že s nimi nikdy ani nenadviažeme žiadny vzťah. Alebo budú dokonca takých foriem, ktoré si možno ani nebudeme schopní uvedomiť či pochopiť ich. Annihilation mi pripadal ako príklad práve tejto poslednej možnosti.

Možno by sa stálo za to niekedy pozrieť, ako si filmový človek predstavuje mimozemský život. Spraviť si taký prierez filmovou tvorbou, kde sa hovorí o mimozemskom živote a dať to všetko na jednu kopu. Už teraz tuším, že to bude naozaj veľmi rôznorodé, čo je skvelé, lebo predstavovať si mimozemšťanov ako E.T. so svetielkujúcim prstom, to by bolo asi trochu naivné. Bolo by zaujímavé si odpovedať aj na niektoré otázky, ktoré mi pri tomto filme napadli. Napríklad, aký má zmysel pýtať sa na otázku, kým som bol? Túto otázku sa pýta aj Kane svojej manželky Leny. Nie je dôležité len to, kým sme dnes? Z hľadiska našej morálky to bezpochyby dôležité je. Možno práve to jediné dáva morálke vôbec príležitosť na existenciu, lebo bez minulosti alebo budúcnosti nie je zodpovednosť a spoločnosť ako ju poznáme, by bola zrejme neudržateľná. Kane sa ale túto otázku opýtal trochu inak. Tým, kým som bol v minulosti, tým nie som dnes a nebudem zajtra. Nie som ten istý človek, ale beriem za neho zodpovenosť a jedine v tomto zmysle, som ten istý človek. Fyzikálne ani biologicky ním ale nie som. Koľko molekúl a atómov sa v človeku vymení rok za rokom? Alebo je každý atóm v našich telách „očíslovaný“ čiarovým kódom a je výhradne môj? Nie DNA, ale atómy, ktoré o DNA nemajú ani páru. Alebo sa takto bezhranične plavia naše telá a naše duše kvantovým vesmírom, kde sa strácajú hranice medzi človekom a človekom? Zaujímavé otázky.

Alebo iná. Do akej miery je život na Zemi vzájomne kompatibliný? Sú tu vírusy, ktoré nás môžu zabiť, predátori a ich obete, potravinový reťazec. Život na Zemi je kompatibilný ak sa na kompatibilitu pozeráme ako na kategóriu, úroveň, ale absolútna kompatibilita sa zrejme na Zemi stále hľadá. Hľadá? Hľadá sama seba? Čo by to znamenalo pre naše vnímanie a pochopenie života, ak by to tak naozaj bolo, ak by sa naozaj sama hľadala? Nebol by to princíp života na Zemi?

Vďaka za všetky otázky, ktoré vo mne vďaka tomuto filmu zarezonovali. Natalie Portman tu bola skvelá a keď som ju pred časom náhodou znovu uvidel v krátkej ukážke z Leóna, napadlo mi, že je pre mňa jednou z mála herečiek, s rolou ktorej by som sa chcel stretnúť. Čo tým myslím? Len to, že si robím zoznam filmových rolí, s ktorými by som si rád posedel niekde na dobre káve a porozprával sa ako ide život.

(.., 2127, 2128, 2129, ..)

Share This