Vyberte stranu

Kniha má veľmi dobrý marketing, nesporne zaujímavý kontext, ale v podstate hovorí až o naivne jednoduchej veci – ako správne robiť štatistiku a ako štatistiku správne čítať. Naivne jednoduchej, až sa pousmejem. Ale ak si necháte od Roslinga poradiť, táto kniha vám otvorí oči.

Roslingovou ústrednou myšlienkou je, že máme tendenciu vnímať a posudzovať stav vecí horšie než v skutočnosti sú. Jednak kvôli tomu, že sa hlbšie o svoje názory nezaujímame, nepreverujeme a nezisťujeme si ako to naozaj s vývojom vecí je, ale spoliehame sa na to, čo je nám jednoduchšie a menej namáhavé. Tým je najmä naša dôvera v pocity, dojmy a našu intuíciu. Tie sú pre nás životne dôležité, ale zároveň úplne zmätené v dlhodobých kontextoch. Dodnes napríklad, keď hovoríme o Afrike hovoríme o Rozvojových krajinách alebo Krajinách tretieho sveta a na druhej strane o sebe hovoríme ako o Rozvinutých krajinách alebo o Západnom svete. Toto rozdelenie bolo svojho času vytvorené v OSN a ujalo sa aj v širokej verejnosti, ale pred rokmi už bolo zrušené samotnou OSN, pretože nepostihuje skutočný stav vecí. Práve naopak. Zvádza nás v posudzovaní o globálnom rozvoji uvažovať nesprávne. Pri posudzovaní globálnych ukazovateľov hovoríme o „Nich“ a o „Nás“, a tiež to nekorešponduje s realitou. Svet sa takto jednoducho nerozdeľuje a každý, kto si túto knihu prečíta alebo sa nad vecami naozaj zamyslí, musí pochopiť, že je to zámerné zjednodušovanie si pohľadu na realitu. Aj v tej najchudobnejšej krajine sú rodiny, v ktorých sa majú prinajmenšom tak dobre, ako u nás a naopak aj u nás sú ľudia, ktorí žijú v naozaj zlých podmienkach porovnateľných s tými najchudobnejšími na svete. Iste, poviete si, že je to o percentách. Tak si skúste tipnúť koľko. Do toho! Možno budete prekvapení. Táto kniha je plná štatistík, s ktorými som si mohol svoju intuíciu porovnať a bol som veru prekvapený, ako často som sa mýlil. Neexistuje nič také ako priepasť medzi „Nimi“ a „Nami“, svet rozdelený na dve odlišné strany. Existuje len svet plný rôznorodosti. Krásnou formou ju zobrazuje stránka Dollar Street.

V jednom som ale túto knihu podozrieval. Mal som zavše pocit, že ma uvádza do omylu. Rosling v nej hovorí alebo navodzuje dojem, že všetky dáta, z ktorých si vieme spraviť pravdivý úsudok (pravdivý v zmysle, že odráža skutočne namerané štatistické údaje) sú dnes všetkým ľahko dostupné napríklad na stránkach OSN, štátnych štatistických úradov, bánk a pod. No, skúsil som to a dostal som sa len k základným metrikám, ktoré ma pravdu povediac nezaujímajú. Miestami som totiž začínal Roslingovi veriť, že všetky otázky týkajúce sa svetového pokroku a vývoja samotného sú ukryté v dátach, ktoré už dnes niekto systematicky zbiera, ukladá a vyhodnocuje, len si treba dať tú námahu a nájsť si ich. Tomuto jednoducho nedokážem uveriť ani keď zvážim, čo všetko o našom chovaní zbiera Google alebo Facebook. Naozaj som mal chvíľami pocit, že nech sa opýtam na čokoľvek, napríklad ako sa za posledných 50 rokov zmenil čas, ktorý rodičia trávia so svojimi deťmi, odpoveď nájdem, len treba hľadať. Nemyslím si, ale strašne rád by som bol, keby ma niekto o tom presvedčil. Toto však ani nie je myšlienkou knihy, len sa mi na chvíľu zdalo, že sa ma snaží o tomto presvedčiť. Nemám jej to za zlé, je to možno len výsledok môjho uhla pohľadu.

Rosling tiež poukazuje na to, že máme silnú tendenciu romantizovať si minulosť. Na naše detstvo sa pozeráme cez nostalgické okuliare a skôr uveríme svojim spomienkam ako faktom. Opäť nás odkazuje na štatistiky, ktoré sa už dnes dajú počítať až storočie dozadu a ukazujú, ako sa svet a mnohé ukazovatele kvality života zlepšili, ale my napriek tomu tvrdíme, že kedysi bolo lepšie. Však to poznáme.

Príklad. Niekto môže tvrdiť, že kedysi ľudia žili viac v rovnováhe s prírodou. Je to dosť o tom, čo si človek pod touto „rovnováhou“ predstavuje, ale Rosling sa na to pozrel skrz historické čísla ako vývoj úmrtnosti detí, vývoj priemernej doby života, príčiny úmrtí z hľadiska lekárstva a pod. Následne mu nič iné neostalo, len trochu ironicky skonštatovať, že ľudia kedysi nežili viac s prírodou, ale skôr s prírodou umierali.

Sme ale posadnutí po zmysluplnosti. Túžime, aby nám všetko dávalo zmysel a navyše za minimálnu cenu svojho intelektuálneho výkonu. To proste nejde a faktom je, že nie všetko musí dávať zmysel. Môže sa nám zdať niečo logické, ale to ešte neznamená, že to bude dávať zmysel alebo že potom tomu rozumieme. Logika bežného života sa opiera práve o fakty, ktoré väčšina z nás prehliada, akoby neexistovali alebo si ich zamieňame s dojmami a navyše sa nám menia pod rukami strašne rýchlo. To, čo sa nám zdá dnes logické a zmysluplné, zajtra už bude vyvrátené inou logikou. Typicky sa toto deje skoro na dennej báze vo veciach životosprávy a lekárstva.

Rosling na jednom mieste tiež vysvetľuje, čo je príčinou vysokého počtu detí v rodinách krajín na úrovni 1 (krajiny rozdelil na 4 úrovne podľa príjmu), koľko ľudí sa na Zemi môže uživiť na konci 21. storočia a ako sa mení detská úmrtnosť v čase. Všetko sú to témy, ktoré vzájomne veľmi úzko súvisia. Nehovorí o nich a neobjasňuje svoj pohľad na ne akoby išlo o katastrofický scenár, ktorý nám pri tejto téme asi naskakuje ako automatický pohľad, ale hovorí o tom ako o pozitívnom scenári. Provokuje naše zaužívané zjednodušené vnímanie ale je to veľmi fajn. Zdalo by sa, že je niekedy až prehnaným pozitivistom, ale je predovšetkým realista vychádzajúci z objektívnych dát. Zároveň je ale aj skeptikom k rýchlym a povrchným úsudkom, lineárnemu uvažovaniu a jednoduchému zovšeobecňovaniu, ktoré máme všetci vždy po ruke. Dávajú nám síce uspokojivý pocit vlastnej serióznosti a intelektuálneho výkonu, ale len maskujú povrchnosť, lenivosť a nekritické prijímanie nových informácií, ktoré v dnešnej spoločnosti presahuje hranice masovej závislosti.

Nehovorí len o tom, aby sme slepo dôverovali štatistikám, práve naopak, nabáda nás, aby sme nedôverovali každému zdroju, ktorý na nás vyštekne nejakú informáciu, ale preverili si jej zdroj. Iste, poviete si, že na toto nemám čas, aby som si každú informáciu preveroval, od toho tu predsa je moja dôvera v novinárov, mienkotvorné a štátne inštitúcie, to sa asi naozaj nedá, ale zamysleli sme sa niekedy, či všetky tie informácie naozaj potrebujeme? Je tých pre nás dôležitých informácií naozaj tak veľa, aby sme zase rezignovali? Nie je to len pocit, emócia, ktorá nám do našich názorov infiltruje pocit logiky (nie logiku samotnú). Veď možno z nich potrebujeme tak 5% a tých 5% je dosť málo na to, aby nám to stálo za to, nájsť si ten čas a preveriť si ich, aby sme mali istotu, že svoje názory máme postavené na pevných a konzistentných základoch a nie na povrchných a rýchlych pseudo-faktoch. Nevadí, že pri tom párkrát zistíme, že sme sa možno 20 rokov o niečom mýlili. Zmeniť názor je výsadou múdrych, ak vieme prečo ho meníme.

Asi je dobré mať jasno v tom, či na Ukrajine naozaj hrozí vojnový konflikt s Ruskom, či sa Brexit uskutoční a s akým vplyvom na Slovákov, prípadne či je dobré svoje deti zaočkovať proti Hepatitíde alebo nie. Ale nepotrebujem asi s istotou vedieť, či nejakú pobočku talianskej banky vykradli neplnoletí alebo že nejaká celebrita bude vylúčená z Oscarov, lebo bola kompromitovaná na inom večierku. Na zvyšok sa naozaj môžeme s prepáčením vykašlať. Koľko informácií, ktoré človek dostane ako večernú porciu pri Televíznych novinách naozaj potrebuje? Veď si to priznajme, že je to pre nás svojim spôsobom neosobná a lacná zábava nie veľmi odlišná od sledovania senzačných videí Youtuberov, ktorých jediným cieľom je návštevnosť, za ktorou sú len peniaze. Ak to nespravíme, ak to nezačneme systematicky robiť, dobrovoľne vymieňame svoj relevantný názor na svet za svoju pohodlnosť.

Rosling nám tiež ukazuje, že na mnoho vecí, udalostí a zdanlivo zložitých a dilematických tém (chemofóbia, terorizmus, očkovanie, DDT a rôzne politické či lekárske témy) sa dá pozrieť skrz relevantné dáta a keď nimi aj „človek neštatistik“ trochu zatrasie, vypadne mu výsledok rovno do náručia. Načo sa tým teda trápiť a roky v sebe živiť takéto dilemy, keď si to stačí v jeden večer spočítať? Znie to fajn, i keď ako som už povedal, neviem, či sa vám podarí nájsť tak rýchlo zdroje dát, s ktorými by ste si to mohli nacvičiť. Ale možno to chce len cvik a spraviť si z toho rutinu, súčasť spôsobu uvažovania, pretože možno už čoskoro toto bude nevyhnutnosťou.

Každopádne kniha ma poučila najmä o tom, aby som sa zamýšľal nad tým, či „fakty“, ktoré nekriticky a v rýchlom behu prijímam sú naozaj „faktami“, alebo skôr názormi či pseudo-faktami. Nikto ma predsa nenúti ich hodnotiť a verifikovať v reálnom čase, aj keď tento tlak možno každý cítime, či už v práci alebo doma – ak okamžite nezareagujete, v tichosti priznávate neznalosť, váhavosť a ste skoro okamžite mimo diskusie s nálepkou nekompetentného. Tento omyl sa deje skoro každý deň, každému z nás. Pritom stačí pustiť do pléna blbý plytký vtip a uzatvoriť túto ďalšiu ohavnú epizódu, a je všetko v poriadku. V skutočnosti, čo už vedeli antickí Gréci, priznať si neznalosť a byť kritickým to sú znaky múdrych. Už oni vedeli, že nič nevedeli.

Záverom. V knihe sa spomína aj veľmi zaujímavých 32 zlepšení v celosvetovom merítku, ktoré určite odporúčam si prečítať. Rovnako na stránke OEC nájdete parádne vizualizácie rozdelené podľa krajín, ktoré sa mi tiež veľmi páčia a sú dôkazom, že sa možno naozaj treba len poobzerať po internete a človek možno nájde dôveryhodné zdroje dát, s ktorými môže pracovať.

Dnes máme informácií viac ako kedykoľvek doteraz v histórii a zdá sa, že sa s nimi musíme naučiť pracovať. Preto si myslím, že by sa mali naše deti prestať bifľovať niektoré nezmyselné predmety a skôr sa učiť ako informácie hľadať, analyzovať ale najmä naučiť sa z nich čítať.

(.., 1012, 1013, 1014, ..)

 

Share This