Vyberte stranu

Túto knihu mi roky pripomínali referencie v knihách Sigmunda Freuda, Gustava C. Junga a knihy zaoberajúce sa analýzou snov, ktoré som kedysi čítal. Roky som ju hľadal, až som si ju napokon teraz požičal z knižnice.

Človek sa tu stáva neviditeľným spoločníkom zakladateľa viedenskej školy Individuálnej psychológie, Alfreda Adlera. Ocitá sa s ním v jeho pracovni, pozerá na sebaistú ale krehkú ženu, ktorá pred ním leží a rozpráva svoj príbeh. Adler si zapisuje, uvažuje nad tým, čo hovorí a zavše sa s ňou rozpráva. Knihu síce nenapísal takto, napísal ju formou komentárov k jej stručnému životopisu, ale mne to takto poskytlo zaujímavý zážitok.

Životný príbeh tejto ženy sa odohráva približne pred storočím. Volá sa Klára, pochádza z rodiny krajčíra a žije vo Viedni. Adlerove priebežné závery hovoria o tom, že Klára bola nekontrolovane rozmaznávaná svojím otcom. Zahrnul ju krátkozrakou pozornosťou, prehnanou starostlivosťou a ochranárstvom a tým ju úspešne odizoloval od každodenných a normálnych zlyhaní, vonkajšej pravdy a v podstate od celého reálneho sveta. Vychovával ju ako princeznú z rozprávky, aj napriek nesúhlasu jeho ženy. Takáto princezná nemá žiadne povinnosti, všetko môže, všetko dostane a ostatní sú tu len na to, aby jej slúžili. Toto síce Adler nenapísal, ale toto je najvýstižnejšie prirovnanie, ktoré mi pri čítaní napadlo.

Okrem otcovskej lásky svojej dcére vštepil aj strach z ochorení. On sám bol tak trochu hypochonder. Postupne ako v tomto „kráľovskom inkubátore“ rástla a dospievala, budovala si svet, ktorý začal budovať jej otec. Nedokázala o sebe kriticky uvažovať (čo je kognitívny základ rozumného človeka), nedokázala sebakriticky prehodnocovať svoje postoje ani budovať si medziľudské vzťahy. Vo svojom svete sa naučila všetko posudzovať len cez optiku svojej dokonalosti, svojej fyzickej krásy a bezbrehej absolútnej moci. Nepoznala odmietnutie či zlyhanie, stratila aj ten kúsok empatie, ktorý ako dieťa mala a postupne sa u nej vyvinula nutkáva poverčivosť a rôzne fóbie.

Mala strach, že si poškodí alebo zlomí zuby, takže jedla nanajvýš opatrne, aby sa ani príborom nedotýkala zubov a neskôr jedla len tekutú stravu ako batoľa. Mala strach z ľudí trpiacich psoriázou. Bála sa, že ju od nich dostane a prerástlo to u nej do myzofóbie. Videla ich všade. Odmietala dvakrát použiť to isté mydlo či dotýkať sa iného príboru než toho svojho. Mala strach, že rozbije zrkadlo, pretože verila, že: „Kto rozbije zrkadlo, toho čaká 7 rokov nešťastia.“. Mala strach z kanálov, pretože verila, že: „Kto sa postaví na kanál, nevydá sa.“. Mala strach z električiek so špecifickými číslami, ktoré jej tiež mali prinášať nešťastie a preto sa im vyhýbala. Vadilo jej, že si vidí na koniec nosa, vadili jej bozky a pod. Každá z jej fóbií ju v danom období totálne pohltila, všetko jej podriadila, svoje konanie, svoju rodinu a kým mala ešte odvahu chodiť do spoločnosti, tak si podriaďovala aj svojich priateľov.

Alder v jej príbehu našiel spoločného menovateľa jej fóbií. Všetky sa koncentrovali okolo jej fyzickej krásy a lásky. Adler tvrdí, že zdrojom bol práve strach z neúspechu v láske a preto sa u nej vyvinula akási hranica vystavaná z fóbií, ktorá ju pred týmto neúspechom ochraňovala. A pôvodcom jej strachu z lásky bola zase jej otcom vybudovaná a podporovaná tendencia k moci a túžbe po ovládaniu, čo je Adlerov pôvodný koncept.

Klára si postupne svoj životný rádius obmedzila tak, že dokázala žiť len so svojou najbližšou rodinou v ich byte. Mimo tohto vesmíru nemala žiadnu moc, nedokázala spracovávať neúspechy, ktoré tento svet poskytoval a tak ho od seba amputovala. Jej život bol jedna smutná eskalujúca špirála, na konci ktorej bolo len veľké nešťastie, možno aj smrť. To sa už nedozvedáme. Vyrástla z nej žena neschopná postarať sa sama o seba ani v elementárnych otázkach života, žena tyranizujúca svojich nabližších a bez schopnosti uvedomiť si to, žena, ktorú teší nešťastie a ubližovanie druhým, žena bez priateliek či priateľov.

Popravde, vzhľadom na to, koľko som na túto knihu čakal a koľko referencií ma k nej viedlo, som čakal niečo prelomové, podobne ako bola pre mňa Logoterapia Viktora E. Frankla. Ako som už ale napísal, ide o úplne niečo odlišné, ale vonkoncom nie nezaujímavé. Chýbalo mi tu však vylúštenie Klárinej tajničky. Preto sa na Adlerovo „Umenie rozumieť“ pozerám ako na formu vedeckého umenia, nie ako na vedecký výkon. Je to umenie hľadať logické súvislosti v niečom, čomu by sme radi rozumeli viac. Nehovorím, že sa Adler netrafil, kľudne to tak mohlo byť, ako napísal, ale neukázal nám, že to tak naozaj bolo. Chýbalo mi tu zdokumentovanie Klárinho vyliečenia.

Napriek všetkému, Kláre, predsa len ostalo trochu trochu nádeje, za ktorou sa možno neskôr vydal aj Adler. Napísala predsa tento príbeh a ten je nesporne výkonom hlbšej introspekcie a ak takého čosi bola schopná, zrejme jej Adler vedel pomôcť. Hádam sa tak aj stalo ..

(.., 1029, 1030, 1031, ..)

Share This