Vyberte stranu

Tento film je z roku 1988, ale pôsobí akoby bol ešte o 20 rokov starší. Zobrazuje udalosti odohrávajúce sa počas 2. svetovej vojny vo vojenskom tábore na území Japonskom okupovanej Číny, kde operovala smutne známa Jednotka 731. Jej praktiky v najmenšom nezaostávali za praktikami nacistických „doktorov“ v koncentračných táboroch a v niektorých prípadoch boli hádam ešte „vynaliezavejší“. Cieľom jednotky bol výskum biologických a chemických zbraní hromadného ničenia pre japonskú armádu. Ich súčasťou boli aj extrémne kruté experimenty na ľuďoch, ktoré mali Japoncom pomôcť vynájsť čo možno najúčinnejšie zbrane použiteľné proti ľuďom.

Paradoxne, Japonský personál nepovažoval obete svojich výskumov za plnohodnotných ľudí a ani ich za nich nechcel považovať. Označoval ich ako „Marutov“. Podobne ako v iných väzenských zariadeniach a v podobne neľudských zaobchádzaniach si aj tu experimentátori či väzenský personál aktívne a cieľavedome budoval bariéru pred realitou, že experimentujú s ľuďmi. Núka sa tu použiť pojem psychohygiena, ale to by bolo príliš cynické. Maruti pre nich boli ľuďmi len z biologického hľadiska. Boli objektami experimentu a len v tomto pohľade sa so svojimi obeťami potichu dokázali stotožniť. Inak by na nich pravdepodobne nemohli robiť pokusy. Podobe ako boli Nacisti presvedčení, že árijská rasa je nadradená ostatným, tak aj Japonci v Jednotke 731 na to, aby mohli konať ľuďom to, čo konali, vedome zo svojho slovníka aj z predstáv vytesnili vo vzťahu k väzňom slovo človek.

Od vivisekcie, očkovania syfilisom, kvapavkou či morom, cez experimenty s účinkom extrémneho mrazu na ľudské telo, exterimentami s tehotenstvom až po „armádu“ infikovaných bĺch či vší, toto všetko a tipujem oveľa viac ožívalo v tomto tábore ako nočná mora. Niekedy mám pocit, že ľudstvo je len kopa smetí a akákoľvek teória či už sociologická, psychologická alebo politická, ktorá sa snaží takéto správanie objasniť (nie ospravedlniť, taká verím, že neexistuje), mi pripadajú v porovnaní s tým, čo ľudia konajú, absolútne nezmyselná a prázdna. Až sa mi nechce veriť, že dnes práve teraz sa takéto niečo nedeje v nejakom zastrčenom, dobre utajenom a armádou posvätenom mieste. Som presvedčený, že kým bude pre nás ako ľudí vojna jedným z riešení, takéto hrôzy sa jednoducho diať budú, či už existujú dohody ako Ženevské konvencie a Ženevský protokol alebo nie.

Preto, každý kto má o vojne čo i len trochu zromantizovanú predstavu (čo nie je vôbec také ťažké mať), mal by sa zamyslieť práve týmto smerom. Smerom ku koncentračným táborom, k táborom ako bol tento, kde operovala Jednotka 731, smerom ku Gulagom. Sú tu a verím, že tu aj ostanú, aby vždy pripomínali, kam sme až schopní upadnúť v dôsledku vojen. Tam, kde sa náš moderný homosapiens stretáva zoči-voči so stredovekým útrpným právom, tam, kde sa pozerá do zrkadla a vidí za krásny uhladený obraz civilizovaného človeka.

(.., 2093, 2094, 2095, ..)

Share This