Rogue One

Rogue One

Podobne ako v detstve, kedy som mal rozdelený hudobný svet na pomyselné dva kulty, jeden Depešácky a druhý Metalistický, aj keď popri nich existovali ikony ako Michael Jackson, Madonna či Rolling Stones, tak som až do neskorého roku 2008 mal rozdelený na dva aj filmový SCI-FI svet. Jeden som mal postavený okolo sérii Alien a druhý som len tušil v Star Wars. Tieto dva kulty celkom dobre charakterizujú aj môj dovtedajší pohľad na SCI-FI všeobecne. Oba sú zaujímavé a majú veľa spoločného, ale k jednému som mal predsa len bližšie.

Séria Alien pre mňa vyjadrovala súčasného človeka zoči-voči vesmírnej záhadnosti a nekonečnosti toho magického sveta. Sveta, ktorý čoskoro začne objavovať, ale zároveň sveta, ktorý je pre neho úplne novým, je zastretý rúškom tajomna, nainfikovaný strachom a čímsi, čo si možno človek nikdy nebude vedieť ani vysvetliť. Star Wars bola pre mňa technologicko-politická rozprávka bez kúska toho vesmírneho tajomna, ktoré ale supluje neurčito nachádzajúce sa v samotnom človeku-politikovi a dobrodruhovi, z čoho mi logicky vyplynulo celé to SCI-FI ako úplne zbytočné, keďže takéhoto človeka vidieť v každej pozemskej a súčasnej dráme. Sem som radil aj Star Trek či Space Oddyseu. Ostatné SCI-FI filmy som dovtedy vnímal ako okrajové, alternatívne alebo experimentálne záležitosti.

V roku 2008 som z núdze po SCI-FI filmoch začal s nádejou pokukovať po tomto kulte okolo Star Wars. V priebehu dvoch týždňov som si pozrel všetky epizódy v poradí III, IV, V, VI, I a II a prekvapujúco sa mi podarilo navnímať to univerzum Star Wars, v čo som naozaj ani nedúfal. Potom v roku 2015 prišla VII. epizóda a teraz Rogue One a tým sa to moje krehké nadšenie zo Star Wars vytratilo.

Rogue One bol pre mňa sklamaním. Z potenciálne dobrého filmu bola len zbytočne znovu a znovu urýchľovaná akčná rozprávka s jemnými nádychmi vojnového filmu. Aj o tom trochu pochybujem, či som ich tam nevidel len ja. To upachtené hnanie sa z jednej akčnej scénky do druhej, sem tam prerušené zmätočnou politickou diskusiou, na mňa pôsobilo vyslovene vyčerpávajúco. Podobne ako v iných filmoch, ktoré majú potenciál zaujať, aj v tomto mi chýbali pomalé scény, v ktorých by mal človek čas navnímať atmosféru vesmíru a krásnych vesmírnych lodí, pretože v tomto filme bolo čo ukazovať. Žiaľ v tej rýchlosti som ako gulička v pinballe narážal na technologické nekonzistentnosti ako aj nelogiku postáv.

Tak napríklad. Nerozumel som, že tak vyspelá technológia sa nedokáže efektívne brániť malému výsadku. Museli byť nasadené neefektívne AT-AT, zjavne najmä preto, aby zapôsobili vo filme. Stačilo možno nasadiť dve stíhačky a bol by pokoj, možno dokonca bez strát. Príliš veľa vecí bolo vo filme samoúčelných, len preto, aby sa ukázali. Inšpekcia neznámej lode bola o manuálnej práci troch ľudí. V koľkom tisícroči? Smiešne. Bolo to ako pozerať sa na náš svet sedemdesiatych rokov, odkiaľ Star Wars zjavne nevie zdvihnúť kotvy, vo svete snov, ktorý ešte snívajúci dobre nepozná. Vzniká z toho zvláštny a hlavne nedôveryhodný hybrid, na ktorý sa mne miestami dokonca ani nechcelo pozerať.

Jedinú pozitívnu vec som vnímal v tom vojnovom lifte a v tom, že hlavní hrdinovia boli do jedného pobití. To vnieslo do filmu trochu hrdinského odkazu pre epizódy, ktoré už jednak natočené sú, ale aj pre ďalšie, ktoré nepochybne natočené budú. Škoda tiež, že Mads Mikkelsen nedostral viac priestoru.

Asi je to súčasným Hollywoodom, že divákovi, ktorý bol tínedžerom na konci milénia už dnes nemá čo z tejto kategórie filmov ponúknuť. Naivne stále dúfam, že séria podobná tejto bude dospievať spolu s nami, ale faktom je, že filmový priemysel respawnuje staré série len pre peniaze a peniaze my mu už neprodukujeme. Uvažujem, či je to všeobecným úpadkom Hollywoodu alebo len tým, že sme niektorí z filmov už vyrástli. Ktovie. Možno je to tým, že málo z toho rastie spolu s nami.

(…, 2096, 2097, 2098, …)